Ako som už vo svojom príspevku uverejnenom vo vlákne Evropské řeky popísal podarilo sa mi preplaviť loď do Štrasburgu. Marina Koejac je na peknom mieste nie veľmi ďaleko od mestskej hromadnej dopravy má však malú nevýhodu, nie sú tu sociálne zariadenia takže hygiena len na lodi. Štrasburg samotný asi nie je treba popisovať, mesto je zachovalé s krásnymi stavbami a nádhernou katedrálou, čo samozrejme znamená, že je plné turistov. O gurmánskych zážitkoch vo Francúzsku sa netreba veľmi rozširovať aj keď Štrasburg leží v Alsasku a tu sa prejavuje vplyv viac nemeckej kuchyne ako francúzskej. V ponuke reštaurácií objavíte pečené bravčové kolená, jedlá z kyslej kapusty a hlavne lokálnu špecialitu Flamkuchen, čo je tenké cesto na ktorom je nakrájaná cibuľa a slanina prípadne syr alebo žampiňóny zapečené v peci podobne ako pizza.
Štrasburg leží na rieke Rýn čo je všeobecne známy fakt. Faktom ale je, že cez Štrasburg vedie aj kanál Marna Rýn. Jeho východnú časť som mal tú česť preplaviť pri plavbe z Briare do Toulu ale ďalej na východ ako do Nancy som sa nedostal. Dôvodom bola porucha na lodnom výťahu Arzwiller, ktorej odstránenie trvalo takmer pol roka. Keď už sme boli v Štrasburgu bolo by neodpustiteľnou chybou nepreplaviť aj východnú časť tohto kanála.
Marina Koejac sa nachádza v prístave ktorý je oddelený od Rýna dvomi plavebnými komorami – prtiprúdnou sme sa priplavili z Mulhouse a poprúdna slúži pre preplavenie veľkých lodí hlavne hoteloviek, ktorých tam obvykle kotví niekoľko, proste Štrasburg je atraktívna destinácia. Dostať sa na kanál Marna Rýn znamená plaviť sa okolo Európskeho parlamentu a Európskeho súdneho dvora, tieto inštitúcie sú našťastie umiestnené mimo centra mesta takže historické jadro na rozdiel od niektorých našich miest zostalo zachované.
Na trase človek nájde niekoľko zaujímavých miest a kanál je prispôsobený pre plavbu rekreačných plavidiel. Tak to bolo aj na našej prvej zastávke vo Waltenheime, príjemná malá marina, reštaurácia neďaleko. Nevýhoda – nie je tam boulageria, takže čerstvé Croissanty na raňajky sa nekonali. Zato sme zažili nefalšovaný blšák, v nedeľu ráno sa tam zhromaždili mraky ľudí, predávajúcich, ktorí ponúkali niekedy také veci o ktoré by asi u nás nemali záujem ani zberné suroviny.
Plavba prebiehala vcelku bez problémov až na to, že na jednej komore sme anténou strhli nejaké drôty, čo som ale cez interkom oznámil obsluhe komôr. Komory sú totiž zoskupené do tzv. reťazí a na vstup do takejto reťaze stačí pred prvou komorou potiahnuť lano so spínačom. Na tomto kanáli sa lano ťahá na rozdiel od iných kde je potreba káblom alebo tyčou pootočiť. Pred jednou z komôr ale prestal reagovať bowtruster. Závadu som odhadol správne – nasatý kus igelitu, akurát odstránenie závady v pomerne chladnom počasí a nie príliš vábnej vode nebolo príliš lákavé ale nebolo vyhnutia. Ešte že mám sprchu aj na zadnej plošine.
Prvým významnejším mestom na trase je Saverne, kam sme dorazili druhý deň. Doterajšia plavba nebola príliš zaujímavá, jediné vzrušenie bolo keď sa ponad nás cez most prehnalo plnou rýchlosťou TGV. Keď sme sa ale blížili k Saverne už sa ukázali v blízkosti hory.
Saverne je malé mesto s nádherným palácom, ktorý postavil kardinál Rohan a okrem toho aj s krásnou marinou a ochotným harbourmasterom. V meste sú všetky nevyhnutné obchody. Absolvovali sme aj najvyššiu komoru na našej trase 5,5 metra prevýšenie. Zaujímavá je tým, že jednu tretinu vody pri vypúšťaní komory akumuluje do nádrže a využíva pri napúšťaní.
Kanál ďalej od Saverne už vedie cez hornatý terén, človek má pocit akoby sa plavil niekam na Donovaly. To znamená že komory sú každých cca 800 metrov jedna za druhou.
Ďalšou zastávkou je Lutzelburg kde si človek môže vybrať z troch prístavov. Vybrali sme si ten prostredný, najbližšie k centru. Za marinu sa neplatí, len za elektrinu. Boulangeria našťastie fungovala. Nad Lutzelburgom sú zrúcaniny hradu odkiaľ je krásna vyhliadka.
Z Lutzelburgu k výťahu Arzwiller je už len pol dňa plavby, závisí to samozrejme od frekvencie plavby charterových lodí, pre ktoré je tento úsek veľmi atraktívny. Výťah Arzwiller nahradzuje 17 komôr, cez ktoré preplavba bola pomerne obtiažna, trvalo vraj až osem hodín. Prevýšenie je 44,5 metra a do nádrže sa zmestia tri lode podobné mojej. Na výťah sme čakali asi pol hodiny, preplavoval lode z hornej stanice. Celý presun trvá asi 4 minúty, čo je rozdiel oproti ôsmim hodinám. Výťah bol daný do prevádzky v roku 1969. Nie je to prvý lodný výťah cez ktorý som prechádzal, iná je konštrukcia ako je to vidno na fotografii.
Niekoľko kilometrov za výťahom nás čakala ďalšia atrakcia – tunel Arzwiller dlhý 2306 metrov dokončený v roku 1886. Je samozrejme riadený semaformi, obsluha sedí pred vjazdom do tunela, je tu aj pohodlné mólo na čakanie, kým sa preplavia lode z opačného smeru. Čakali sme asi 15 minút a z tunela vyšlo asi päť charterových lodí. Naším smerom sme sa plavili dve lode. Tunel má síce osvetlenie ale nič moc. Museli sme si prisvietiť baterkou. Prešli sme bez úrazu. Výjazd je paralelný s železničným tunelom, zažili sme tu malý šok, pri spiatočnej ceste keď sme vošli do tunela chvíľu na to vošiel do železničného tunela vlak a zatrúbil. Francúzske vlaky majú nastavené klaksóny na veľmi intenzívny zvuk, no skoro som si cvrkol.
O nejaké dva kilometre ďalej je ďalší tunel – Niderwiller dlhý 470 metrov. Je bez osvetlenia, bez dobrej baterky to je dosť zložité, svetlá tam nesvietili. To sme už boli blízko cieľa našej cesty – mestečka Niderwiller s peknou marinou, chartrovou spoločnosťou a nevyhnutnou boulangeriou.
Na druhý deň nás čakala cesta späť zase tou istou trasou. Naplávali sme 130 kilometrov, absolvovali sme 68 komôr, 4x tunel, 2x lodný výťah. Keďže to bolo atraktívne pre mňa a aj pre pár mojich kamarátov tak som túto trasu pre istotu absolvoval trikrát.
Posledný krát s Pupim a jeho manželkou a následne sa nám podarilo – dúfam úspešne aj loď zazimovať. Kam sa posuniem na jar ešte neviem ale pravdepodobne to bude zase Toul.
