Minulý rok som preplavil s kamarátmi moju loď zo Štrasburgu do Bratislavy. Bola to zaujímavá cesta spojená s problémami spôsobenými hlavne nízkou hladinou vody hlavne na Dunaji. Sem tam sme lízli plytčinu, dokonca pri výjazde z komory v Straubingu bolo pod kýlom len 10 cm vody a to mám ponor 1,20m. Loď som mal vyviazanú v maríne v Čilistove, 10 minút z domu autom. Samozrejme časom som zistil že mám len chatu na vode, plavil som sa len párkrát na zdrži Gabčíkovskej priehrady a absolvoval som jednu cestu do Komárna a nazad, čiže plavby žiadne a navyše Dunaj je pre loď vo výtlaku nie najvhodnejšia. Preto som sa rozhodol pre návrat do Štrasburgu, predsa len francúzske kanály sú pre tento typ lode vhodnejšie a aj keď som už na francúzskych vodných cestách naplával okolo 8000 km stále je čo objavovať a v hre sú aj ostatné krajiny ako Nemecko, Belgicko, Holandsko možno aj Poľsko. Rozhodnutie padlo a odchod sme naplánovali na druhú polovicu augusta.
Prebehli nevyhnutné prípravy, nákup zásob a loď som z Čilistova presunul do Vlčieho hrdla k Eliške. 17. Augusta ráno sme vyrazili s cieľom dostať sa aspoň do Viedne, čo sa nám nakoniec aj podarilo, najskôr sme sa vykotvili v zátoke v Kuchelau ale po upozornení že kotviť sa tam nesmie umožnili nám vyviazať sa na pontóne pri reštaurácii pri vjazde do zátoky. Ani nič za to nechceli. Inak Dunaj pod Viedňou tečie rýchlo, GPS nám miestami ukazovala rýchlosť len 4 – 5 km/hod. Nad priehradou Freudenau to bolo samozrejme lepšie ale čím bližšie k ďalšej priehrade tým bol prúd rýchlejší.
Z Kuchelau sme vyrazili skoro ráno, inak tento režim sme udržiavali počas celej plavby. V podstate sme mali vždy šťastie na nákladnú alebo hotelovú loď s ktorou sme preplavili väčšinu komôr. Dunajské komory sú veľké, šírka 24 m a niektoré majú dĺžku 190 metrov, takže sme sa vždy zmestili aj my, navyše sú vybavené plávajúcimi bitvami. Takto sme sa preplavili až po Durnstein ale potom sa prúd zosilnil tak že miestami sa plavili len 3,6 km/hod. Nocovali sme v marine Spitz, molo nám uvoľnila slovensko-česká posádka, ako sme pri pive zistili vyrážali takisto od Elišky, zistili sme, že máme veľa spoločných známych.
Pri nízkych otáčkach mi zvukový signál hlásil nízky tlak, a budíkoch to bolo v poriadku, trochu to znervózňovalo ale potom sme si zvykli. Cesta ubiehala relatívne v poriadku až na silný prúd, poobdivovali sme kláštor v Melku. Podľa zásady že tankovať treba vtedy keď sa dá a nie vtedy keď sa už musí sme chceli natankovať v maríne Ardagger ale otváracie hodiny boli len od 18,00 do 20,00 takže nič. Tankovali sme až v Schlogene, kde sme aj prenocovali. Vedľa nás sa vyviazla plachetnica s kanadskou vlajkou. Manželia Kanaďania preplavovali svoju plachetnicu do Turecka. Trochu sme podebatovali, ukázalo sa, že sú to milovníci studených vôd, predtým sa plavili okolo Švédska, Nórska a dostali sa až na 600 km od severného pólu. Hovoril som im, že v Turecku im bude teplo, že tam sa budú plaviť hlavne v zime. Nuž proti gustu žiaden dišputát, ja mám radšej teplo.
Ďalší deň sme sa chceli doplaviť do Hofkirchenu ale tam sme boli už okolo druhej, takže podľa pilota ďalej už nie je v dosahu žiadna marína ale je tam naznačená možnosť kotvenia na km 2261. Lepšie je nespoliehať sa na takéto rady na riekach, kde pri každej vyššej vode sa možnosti menia. No proste nasadli sme na plytčinu. Žiadna loď v dosahu, čo by nám pomohla, našťastie skrutka zostala v hlbokej vode tak sme sa dostali zo šlamastiky vlastnými silami. Pri tej operácii sme ale asi štrajchli skrutkou o skalu a odvtedy pri otáčkach do 1000ot/min “spieva”. Ale iné poškodenie sme nenašli. Asi bude musieť loď ísť z vody a skontrolovať to, prípadne opraviť.
Ako pilot písal, až po Deggendorf nebola žiadna možnosť vyviazať sa a po skúsenosti s plytčinou sme sa už o nič radšej nepokúšali a plavili sa do Deggendorfu. Dorazili sme tam potme, v maríne sme sa vyviazali k súkromnému pontónu, inde miesto nebolo a ani nikde nikoho.
Ďalšiu zastávku sme plánovali v Regensburgu. Staré koryto tam tečie cez mesto, kanál k elektrárni a komore prepája meander skratkou. Chceli sme sa vyviazať v maríne ako minulý rok lenže minulý rok bolo málo vody a prúd bol slabý. Tento rok pod oblúkovým mostom Dunaj tiekol intenzívne, dokonca bolo vidieť rozdiel hladín pred a za mostom. Urobili sme len jeden pokus o preplávanie a na pobavenie desiatok divákov na moste a brehu sme to museli vzdať. Lepšia hanba ako rozbitá loď, inak na videu to je celkom dobre vidieť.
Ďalšia noc v maríne nevyšla lebo brali len lode do 10m a moja loď má 12,4 m takže kotva. Našťastie to bolo kúsok nad priehradou. Slabý prúd. Vyhodili sme kotvu ale až potom som si všimol na brehu znak, že pre veslárov a kanoistov máme byť 60m od brehu boli sme asi 100m a kúsok pod znakom, ktorý ohraničoval tento úsek. Postarší rekreačný kajakár sa na nás vyrútil, že ak do piatich minút odtiaľ nevypadneme volá políciu, ostatným to nevadilo iba tomu jednému. Tak reku ako bývalý kanoista nebudem im vadiť, tak sme to potiahli o 50 m vyššie a už bol kľud. Potom som zistil, že on sa točil pri tej značke a točil sa do prúdu aby to mal nazad rýchlejšie. Ešte urobil jedno kolo a zmizol.
Čakala nás ešte jedny komora na Dunaji v Kelheime a potom už kanál Dunaj Mohan. To bola iná pohoda, keď sa človek neplaví proti silnému prúdu. V Berchingu sme si na to dali v meste pivo.
Ráno sme zbadali prichádzať naším smerom nákladnú loď a bez raňajok rýchlo za ňou. Prešli sme s ňou všetky komory toho dňa a vo Furthe sme sa v malej maríne vyviazali. Vďaka - Bavaria 52, tak sa loď volala. Po vyviazaní sme zistili, že celá záď lode je čierna od výfuku. Samozrejme, keď sme to na Dunaji točili čo to dalo. Po umytí to vyzeralo oveľa lepšie.
Ďalší deň nás čakal Bamberg, už minulý rok sme sa boli pozrieť v meste, je ozaj čo vidieť. Vyviazali sme sa v maríne kde nebolo nikoho, našťastie tam bolo telefónne číslo a po zavolaní prišiel harbourmaster a nechal nám kľúč. Do mesta sme sa vybrali na bicykloch. K nášmu sklamaniu sa konal nejaký festival, hlava na hlave, po krátkej prechádzke sme predieranie sa cez davy vzdali.
Ďalší deň sme zase vyrazili skoro ráno s cieľom preplaviť čo najväčšiu vzdialenosť. Z Bambergu sa už plavíme na Mohane. Na jednej komore na nás niekto veľmi priateľsky mával a kričal. Bol to chlapík na motorovom člne, s ktorým sme sa minulý rok plavili opačným smerom dlhý úsek až do Bambergu. Inak mal som problémy dohovárať sa s obsluhou komôr, moja nemčina je viac ako mizerná a oni angličtinou až na výnimky veľmi nevládnu.
Treba povedať, že ľudia v marínach boli veľmi priateľskí, pomohli kde mohli, či to bolo v Au, Spitzi, v Mainstockheime a iných. V Karlstadte sme sa vyviazali na mestský pontón hneď vedľa mestskej brány. Sedeli tam na pontóne dve dámy, každá s fľaškou šampanského v ruke, niečo oslavovali. Aj sa pofotili pri našej lodi. Po chvíli jedna vstala a prišla na obrovskom americkom kabriolete. Asi sa chcela pochváliť. Inak mestečko stojí za návštevu.
Ďalšou zastávkou bol Wertheim, zase krásne mestečko s veľkým hradom nad mestom, malá marína na brehu prítoku do Mohanu. Treba povedať, že všetky mestá, hlavne tie menšie sú krásne a stoja za návštevu. Poslednou zastávkou na plavbe po Mohane bolo Hanau. Ďalší deň sme sa preplavili bez zastávky cez Frankfurt a odpoludnia sme dosiahli Rýn v Mainzi. Keďže sa riadim zásadou že tankovať treba vtedy keď sa dá a nie nie vtedy keď treba natankovali sme 200 litrov a pokračovali dolu Rýnom. Z Mainzu do Štrasburgu je to proti prúdu asi 400 km ale protiprúdnej plavby sme mali za Dunaja dosť tak sme to riešili plavbou dolu Rýnom a proti prúdu Mosely na kanál Marna Rýn. Navyše sme sa neponáhľali, užiť si plavbu bola priorita.
V Koblenzi sme sa nezastavili i keď je to atraktívna lokalita s veľkou pevnosťou na kopci na druhom brehu, lanovka premáva z brehu priamo do pevnosti ponad Rýn. Pri minulej plavbe cez Koblenz sme tu strávili tri dni tak nebolo prečo zastavovať. Vyviazali sme sa až na mestskom móle v Cochem. Krásne mesto s hradom, malé nemecké mestá majú svoje čaro.
Nafta v Luxemburgu je zaťažená minimálnou DPH preto je lacnejšia ako inde. To som samozrejme nemohol nevyužiť a zastavili sme sa v Schwebsange a natankovali doplna. Keď sme sa vyviazali pred čerpačkou pozerám na loď ktorá tankovala, ten názov mi bol viac ako povedomý. Samozrejme že to boli moji anglickí priatelia vedľa ktorých som zimoval v Toule. Milé stretnutie s Billom a Jenifer.
V nasledujúcej komore sa objavila malá plachetnica s mladým mužom na palube. Našou ďalšou zastávkou bol Thionville, vyviazali sme sa na mestskom móle, síce zadarmo ale žiadna elektrina a voda dosť ďaleko. O chvíľu sa objavila zmienená plachetnica, pomohli sme mu sa vyviazať a pozvali sme ho na pohár vína. Ukázalo sa, že sa plaví z Bordeaux po mori a chcel sa po Dnepri preplaviť do Čierneho mora a po mori nazad do Bordeaux, vraj ho kvôli Černobylu nepustili tak to vzal cez Poľsko a odtiaľ po riekach a kanáloch nazad domov. Problém pre neho bol, že na kanáli cez Vogézy nie je dostatok vody takže neprejde a proti prúdu Rýna s jeho loďou nemá šancu. Asi to niekde zazimuje po trase. Dobre si organizoval svoj život. Povolaním bol inštalatér, v zime pracoval a v lete sa plavil.
Z Thionvillu sme vyrazili skoro ráno ale Nancy sme nestihli pred siedmou večer, zostali sme nocovať pred zdvíhacím mostom v Nancy kilometer pred marínou. Nancy poznáme, ráno sme vyrazili ďalej až do Lagarde, pekná marína, dokonca bagetu doručia na objednávku do maríny. Cesta po kanáli Marna Rýn ide vcelku plynule, občas to skomplikuje hotelová loď, ktorá má samozrejme prednosť. Tak sme museli chvíľu čakať na komore Réchincourt, ktorá má najvyšší zdvih na celom kanáli a síce 16,5 m.
Odtiaľ až po Arzwiller je tzv. summit teda vrchol stúpania a 36 km rovnej vody bez komôr. Prešli sme to preto pomerne rýchlo, dokonca ani pred tunelom Niderviller sme nemuseli čakať. Tunel má len asi 450 metrov. Čakať sme museli pred tunelom Arzviller, oproti išlo niekoľko lodí a to trvá dosť dlho, tunel má 2450 metrov. Inak tunel je rovnobežný na vjazde so železničným tunelom, vlaky pri vjazde do tunela používajú húkačku a to dosť silnú, takže nás dosť vyľakala lebo to vyzeralo, že sa na nás niečo rúti.
Ďalej už bol len lodný výťah v Arzvilleri, ktorý je pozoruhodný tým, že sa pohybuje bokom, kým ostatné výťahy idú buď priamo po koľajniciach hore alebo bazén klesá priamo dolu na lanách.
Poslednú noc pred Štrasburgom sme strávili v Lutzelburgu, pekné malé mestečko s hradom nad údolím rieky Zorn, ktorá vlastne napája kanál. Posledný úsek cesty sme absolvovali za 9 hodín, keď sa objavila budova Európskeho parlamentu sme si mohli vydýchnuť, zvládli sme to. V maríne Koejac som ako doma, už som tam dvakrát zimoval, lukratívne miesto na vyviazanie bolo pripravené.
Na zazimovanie lode som potom prišiel o tri týždne neskôr. Dúfam že zima prejde bez problémov.
