Expedičná súplavba našich kamarátov Dunajom až k čiernemu moru sa už v podstate dostala k cielu, takže je už najvyšší čas si pripomenúť začiatok tohto hodnotného podujatia.
Bohužiaľ, nedostatok voľného času mi neumožnil účasť na celej expedícii, takže som ju s rodinou na palube sprevádzal aspoň prvé dva dni. Daľšie dva dni trval návrat do Bratislavy plavbou proti prúdu.
Plavidlom bol nový motorsailer MacGregor26 s štvortaktným motorom Yamaha 50HP HT, ešte v zábehu. Vzhľadom na charakter plavby a zákaz plachtenia na Dunaji zostáva sťažeň a celá takeláž doma.
Expedícia síce štartovala v sobotu ráno 26.7.2008 z Medvedova (okrem Loiry s Teistom a Marmontom, ktorí sa vtedy už dva dni statočne plavili) my sme však vyrazili sobotu doobeda z bratislavského prístavu z riečneho kilometra 1865 od vyústenia Dunaja do mora. [align=center]

[/align]
Pred Čunovskou nádržou (1853km) nás dobieha daľší spoluplavec Jožo s manželkou na šikovnom menšom bowrideri osadenom 115HP motorom. Hlásime sa veži v Gabčíkove, dostávame povolenie na vplávanie do kanála, ktorý po 28 km končí komorou. Funkčná z dvoch je tradične iba jedna, druhá sa ako obyčajne, opravuje. Jozef s bowriderom nás predbieha, pri cestovnej rýchlosti nášho MacGregora (cca 30km/h) jeho loď vypadáva z klzu a vo výtlačnej plavbe nám zase nestíha. Plachetnica MacGregor má štíhly trup, v prednej časti ostrý, dobre reže vlny ktoré ho tým pádom príliš nenadhadzujú a nebrzdia, udrží sa v sklzovom režime jazdy aj pri relatívne nižších rýchlostiach.
V kanále prebiehame tlačák s pekným menom “Pliska” a tri nemecké kajutové plachetničky taktiež mieriace do delty. Jozef sa tesne stíha preplaviť komorou ktorú nám pred nosom zatvárajú – po chvíli však prichádza Pliska, ktorá je na rozdiel od nás dostatočným dôvodom na otvorenie komory. Pripomínam pravidlá:
- okrem hlásenia pred vstupom do kanála by sa malo ohlásiť aj pred vplávaním do komory (nehrnúť sa tam hneď aj keď svieti zelená). Na čakacom móle sú na to kecafóny. Ja som sa tam ozval lebo som chcel vedieť či nás už s Pliskou vezmú. Tri nemecké kajutovky sa na to vykašlali a tak chcel dispečer nadiktovať aj ich čísla – nadiktoval som mu najbližšiu, k tej som na číslo ešte dovidel – s tým sa uspokojil a pripísal k číslu +2. Pohodička ako na zabehnutej vrátnici nejakého úradu.[align=center]

[/align]
- malé plavidlá vchádzajú do komory až posledné, každý sa vyviaže najlepšie od stredu boku lode lanom prehodeným cez jednu z plávajúcich bitiev pohybujúcich sa v zvislých šachtách v stenách komory, ale nie príliš na tesno. Treba byť pripravený na teoretickú možnosť zaseknutia plaváku bitvy a rýchle uvolnenie lana – hladina klesá rýchlo a zaseknuté lano by prevrátilo loď za chvíľku. Fendrami odporúčam nešetriť, betonovú stenu komory pri stavbe totiž akosi pozabudli vyhladiť. Vírenie a prúdenie v komore pri vypúšťaní je mierne, pri napúšťaní je o niečo silnejšie.
- odviazanie a opustenie komory až po odchode väčších plavidiel. Pri opúšťaní komory zamávame turistom na moste a obsluhe vo veži ...[align=center]

[/align]
... toľko ku komorovaniu Gabčíkovom, pokračujeme dolu Dunajom. V Medveďove (1806km)) stretávam už iba Jozefa, expedícia už dávno odplávala. Dohodneme si daľšie stretnutie v plávajúcej čárde na Váhu v Komárne. Pri riečnom km 1787 stretávame veľmi zvláštne súloďie tlačené remorkérom STEIGERWALD. Zaujímalo by ma, či niekto pozná účel tohoto čuda (lebo ja nie):[align=center]
[/align]
Plavba rýchlým prúdom za nadštandardného vodostavu ubieha, zanedlho už plávame pod železničným mostom v Komárne (1771km).[align=center]
[/align]
Nasleduje cestný most spájajúci dve mestá – Komárno a Komárom (1768km). Budky na predmostiach už colnícka a pohraničná mýtna verbež chvalabohu opustila ... takže Komárno aj Komárom sa už môžu stať “jedným” mestom.[align=center]

[/align]
Fendre už chystáme do pohotovosti, za chvíľku sa vyväzujeme k Jožovmu bowrideru a preskakujeme k nachystanej tabuli:[align=center]

[/align]
Ja zahajujem expedičné stravovanie konzumáciou skvelého Halázslé ... kto to náhodou nepozná, je to pikantná madarská rybacia polievka. Pivko Zlatý bažant z blízkeho Hurbanova skvele dolaďuje koncert pre chuťové poháriky ...
[align=center]

[/align]
Po obede Jožo štartuje k záverečnej etape dňa, my si ešte počas prečerpávania paliva z bandasky do nádrže užívame kľudnú a ekonomickú výtlačnú plavbu - pri otáčkach okolo 2000 ot/min motor iba tíško pradie no loď si to hladko šinie vôči vode skoro 8 uzlov. Keby že sa neponáhľame do večera dostihnúť expedíciu v prvom táborisku, nechal by som si jazdu v sklze až na návrat proti prúdu.
Dunaj sa rozširuje a jeho tok spomaľuje. Lodná doprava je slabá, napriek tomu sa naraz míňame s dosť rýchlo idúcim veľkým tlačákom a ešte rýchlejšou raketou.
[align=center]

[/align]
Častým zjavom sú veľké plávajúce hotely pre istý druh plavbychtivých dôchodcov.
[align=center]

[/align]
Kotviaca PLISKA nás pozdravuje krátkym zatrúbením – sme už starí známi, stretli sme sa dnes už viac krát.
[align=center]

[/align]
Zjavne nebola príliš naložená, a jej strojník odvádzal dobrú robotu – jej predbiehanie sa vždy rátalo na minúty. Keď sme niekde na chvíľu zastali, hneď sa za nami prirútila.
[align=center]

[/align]
Kopčeky pred nami sa pomaly blížia, až sa nám za zákrutou odkryje úchvatný pohľad na Štúrovo - Ostrihom s dominujúcou bazilikou na kopci. Scénu podčiarkuje most Márie Valérie (1719km), ktorý je na dlhé kilometre poslednou možnosťou prechodu rieky väčšími autami pred Budapešťou (pre osobáky miestami operujú malé kompy).
[align=center]

[/align]
Po podplávaní mosta ešte fotím baziliku z blízka, a nadväzujem spojenie so expedičným čelom.
Denis už zakotvil a dávno vypol motor, takže dvíha zvoniaci telefón a oznamuje pozíciu táboriska zašitého v Piližmarótskom ramene. Vzápätí mi telefón kolabuje a až do návratu do Bratislavy si s ním nepokecám...
Po niekoľkých kilometroch odbáčame do ramena pri Piližmaróte (1705km). Práve včas, slnko to už na dnes balí.
[align=center]

[/align]
Lokalizujem naše expedičné táborisko medzi viacerými skupinkami táboriacich lodí a vodákmi, kontrolujem či mám zatiahnutý kýl a nabieham loďou na pieskovú pláž. Vyskakujeme do piesku a zoznamujeme sa aj s doteraz čiastočne (= iba cez fórum) alebo úplnne neznámymi členmi Dunajskej expedície. Vďaka tomu že stan stavať nemusíme, aj keď sme dorazili poslední, rýchlo doháňame časovú stratu - degustujeme rôzne tekutiny, konzumujeme na ohni opečené dobroty. Červík vo chvíľach keď sa mu darí sedieť na stoličke neustále sa zabárajúcej do piesku, dokonca hrá na gitare. Bavíme sa fajn, neprekážame si ani s miliónmi mravcov ktorým sme sa nanosili do teritória. Pokojne po nás behajú, asi sú už na obchádzky svojích trás po telách polihujúcich a pospevujúcich táborníkov zvyknuté...
(pokračovanie onedlho ...

)