Po Dunaji cez Maďarsko

[Denis]

Už tretí deň prší a tak pozerám fotky z leta, vedla seba mám rozložené mapy a spomínam ako to bolo. V júli boli strašné horúčavy a ja namiesto leňošenia pri vode som makal ako šroub na sťahovaní kancelárie a rekonštrukcii priestorov. Už rok sme boli dohodnutí, že koncom júla ideme po Dunaji do Moháča, teda skoro až po Srbské hranice. Všetci makali na lodiach a konečne som sa k tomu dostal aj ja. Termín vyplávania bol 22. júl / červenec/ a rýchlo sa blížil. Zarezával som na lodi ako fretka, ale 10-ho v nedelu ma seklo v krížoch a bolo po srande. Náhradné riešenie bol môj oblúbený gumák. Po týždni ležania som začal baliť, ale stav sa mi zhoršil a znovu som zalahol. Tropické dni ubiehali, parťáci v nedelu 22. vyplávali a ja som ležal doma. V útorok som to nevydržal, v bolestiach som sa zbalil a všetko sme z manželkou narvali do Honda civic. Načapoval som do nádrží a bandasiek 60 litrov benzínu a vyrazili sme do dedinky Sáp, pred tým Pálkovičovo, kde som spustil gumák na vodu a auto nechal u brata na chalupe.
Bolo asi 14,00 keď sme sa odrazili od brehu. Neprešli sme ani 10m keď sa k nám priblížil na pramici nejaký Maďar, evidentne na dovolenke ako my. Pristáli sme spolu na Maďarskom brehu, chvilu sme pokecali anglicko-nemecky, ja som nabomboval gumák na predpísaný tlak a uložil nahádzané veci. Rozlúčili sme sa z Maďarom aj s jeho ženou a vyrazili sme smer Budapešť. Pohodička. Ale naráz začalo fúkať, prihnali sa mračná, Dunaj sa zvlnil a bolo po pohode. Prestavil som motor aby som zdvihol špicu, nech nás nezalievajú vlny, a išiel do sklzu. No nič moc. Po hodinke sme dali prestávku, celý ohučaný a ošpliechaný. Vybalili sme šturmáky a vodoodolne sme sa pozapínali. Kamarádi poslali sms že budú spať už v Maďarsku. Ak ich chceme dohoniť , tak to bude dobrá štreka, cez 100 km. Tak podme na to. Nad nami sa hnali burkové mračná, vietor fičal, ale našťastie nepršalo. Už sa začínalo zvečerievať keď sme dorazili do Štúrova a blížili sme sa k colnici. Naraz motor stíchol, nebola šťava. Zapojil som druhú nádrž, ale niekde bola zrada, nešlo to. Tak som rýchlo z bandasky prelial trochu benzínu a pomaly sme sa blížili k colnici. Ale colníkov nikde. Bolo asi 19,30. No čo, tak sme vyrazili k hraniciam. Asi 500m pred prítokom Ipla, teda štátnou hranicou, som vyvesil v predu Maďarskú vlajku a pololegálne som v plával k našim susedom. Už za tmy sme hladali táborisko našich kámošov, ale márne. Trochu sme boli sklamaný, teda ja vôbec a moja žena velmi, teda dokopy trochu. Po tme som štvornožky staval stan, ale kríže ma kupodivu boleli o poznanie menej. Spali sme na 1705 km a vyrazili sme z km 1811. S trochou blúdenia to bolo 108 km. Minul som asi 25 litrov benzínu. Rýchlosť bola málo cez 20 km, proti tým vlnám sa ani nedivím. A to mi pomáhal prúd. Bola krásna noc, ale vetrisko strašné. Odhadol som to na 7-8 bofortov a celú noc som sa budil a kontroloval situáciu. A vietor pridával. Zajtra bude pekne, odfúkne všetky mračná.

Ako a čo bolo zajtra napíšem nabudúce.

[Denis]

[Denis]

[Denis]

[Denis]

A bolo ráno a bol druhý deň. Vietor rozfúkal mračná, obloha bola azúrovo čistá, ale vietor fičal ďalej. My sme boli v peknom závetrí, tak sme si užívali slobody. Navarili sme ovsenú kašu, naše oblúbené čundrácke jedlo, pili kávu z plechového hrnku a pozerali na vodu. Pomaly sme sa popakovali, naložili veci do lode a vyrazili sme hladať kámošov. Za chvílku sme ich objavili, boli kúsok od nás. Keď som ich v noci hladal, tak som ich minul asi o 50m. Poučenie s toho je, že v noci za búrky sa ťažko niečo hladá a ešte ťažšie sa posiela SMS-ka. Prešli sme sa po okolí a čakali až sa ta veterná smršť utiší. Vyrazili sme až okolo obeda. Naplánované sme mali oboplávať okolo Vyšegrádu, to je kultové miesto Maďarov s krásnym staroslovanským názvom a zatáboriť niekde pred Budapešťou. Dunaj tu tečia cez kopce a krajinársky je to fantastický zážitok. Nebudem to tu opisovať, to treba zažiť. Na km 1692 sme odbočili na rameno Dunaja Szentendrei-Duna. Malebným krajom sme sa plavili vo výtlačnej plavbe a kochali sa. Asi po 15 km sme doplávali do mestečka Szentendre. Mestečko ako s cukru, alebo lepšie povedané s cukrovej rozprávky. 200m pod koncom promenády sme v peknom zákutí postavili stany a časť výpravy vyrazila hýriť do mestečka. Zvyšok sme tvorili táborovú stráž a pri ohníku, varičoch a pive sme kecali o živote.

[Denis]

[Denis]

[Denis]

[BRUT]

velmi prijemne citanie, skoda ze je prave povodnovy stav,hned by som vyrazil...

[Pepik]

Moc pekne si to opísal.....
A ako to bolo dalej?
A zpet?

[Denis]

Ráno sme zistili, že Dunaj znovu klesol a lode sú nasadnuté na plytčinu. Nevadí, chlapov je nás dosť. Nebezpečie im nehrozilo žiadne, kamene boli okrúhle a malé a ešte k tomu obrastene klzkými riasami. Tak sme zo ženou vyrazili pozrieť si mestečko. Prvé čo ma zarazilo, bol veľký počet svetlovlasých žien ale aj mužov. Zrejmý dôkaz, že pôvod týchto maďarov je niekde v slovanskom svete. A za chvíľu nachádzam kríž s nápisom v azbuke, alebo v cyrilike. Kúsok odtial bola na dome pamätná tabula a práve vďaka znalosti azbuky som si prečítal, že je tam na pameť prvého starostu srbskej národnosti. Srbov žilo okolo Dunaja veľmi veľa, utekali pred Turkami a boli to húževnatí protitureckí bojovníci. Za odmenu ich Maďari naučili po maďarsky a dovolili im zabudnúť "srpsky jezik". Mestečko bolo naozaj krásne- v každom druhom dome bola reštaurácia a v každom prvom suveníry. Takže sme ani nenašli potraviny na doplnenie zásob. Zvlášť nás to netrápilo, všetkého sme mali ešte dostatok. Už sme sa nezdržiavali, boli sme pred bránou Budapešte. Fascinujúce bolo, že všade v kempoch, verejných táboriskách a na každom peknom mieste táborilo miestne obyvatelstvo- niektorí s motorákmi, iní s kánojkami a niektorí len s udicou a žigulákom. Našinca ďalej zarazí množstvo skifov, ktorými brázdia miestni vodáci Dunaj. Niektoré drevené veslice boli naozaj krásne oldtimery. Hneď na začiatku Budapešte sme odbočili do ramena na lavej strane, km 1653 a išli do maríny Albatrosz yacht klub na benzín. Na móle sme si uviazali lode a benzínka bola asi 200m hore na brehu pri ceste. Teda klasická benzínka pre autá. Dočapoval som skoro 40 l. Nádrže boli plné až po uzáver. Ale to mi už malo stačiť až na koniec našej cesty. Benzínka na vode je vraj vo Wiking maríne, je to o dva kilometre nižšie na pravej strane. Ale ak by bola náhodou nefunkčná, tak by sme sa museli vracať, takže radšej sme tankovali pri Albatrose. Pri Wiking maríne na km 1652 a kúsok sa Dunaj rozdvojuje a vytvára známy ostov Margit-szigét. Vybrali sme sa pravým ramenom, ktoré bolo o trochu kludnejšie a po oboplávaní ostrova sme sa zrazu ocitli pred honosnou stavbou historického uhorského parlamentu, dnes už chvalabohu len maďarského. Foťáky cvakali, ale objektom fotenia sme boli hlavne my: stotisíce japoncov sa budú na nás pozerať ako sme sa plavili pred uhorským parlamentom.
Hneď za centrom, za riečnym km 1643 na lavej strane sa začína druhé veľké rameno- Ráckevei Duna. Rozhodujeme sa či ísť po hlavnom toku, alebo po Ráckeve. Nakoniec sme odbočili do plavebnej komory a po chvíli čakania sme sa dostali na rameno. Začínalo industriálnou časťou, potom lodenice, domy a chaty. Ale stále a donekonečna. Ani nebolo kde zastaviť. Dom na dome so súkromným mólom a pekným trávnikom. Ani sa nebolo skrz čo zastavovať, akurát tak na záchod. No museli sme vydržať. Všade spústa kajakárov, rýchlostných kánoistov, skifárov. Celé maďarsko tam trénovalo. Až sa divím, že naši reprezentanti maďarov stále porážajú. Pre nás to ale znamenalo, že sme nemohli ísť v sklze. Deň sa už pomali končil a miesto na táborisko nikde. Zdalo sa, že budeme spať v lodiach. Niektorí by sme to aj prežili, ale niektorí by istotne zahynuli. Naraz sa z rákosia vynoril kúsok lesíka a div sa svete, neboli tam žiadne chaty. Pristáli sme a našli sme tam dva pekné fleky. Na prvom smrdela spod stromov nejaká zdochlina, tak sme sa presťahovali na druhý flíček. Postavili sme stany, uvarili kávu, jedlo, otvorili sme pivko, vínko, proste pohodička. Na druhej strane vody sa hlučne zabávali miestny puberťáci. Vydržali dlho, velmi dlho, príšerne dlho. A keď sme už zaspávali, tak začali túrovať svoje mopedy. Za revu niekolkých 50 ccm motorčekov sme sa ponorili do rýše snov.

Dnes ideme na rodinnú oslavu, takže pokračovanie asi až zajtra.

[Denis]

[Denis]

[Denis]

[Denis]

Ráno nastal 4. deň našej plavby, teda našej lode. Ostatní už boli na vode od nedele, to je 6 dní. Bol piatok 27. 07. 2007 a ukazoval sa pekný deň. Puberťáci z mopedmi zmizli, takže aspoň ráno bolo kludné. Pomaly balíme tábor a keď začnú okolo nás premávať prví športovci, tak už sme pobalení a vyrážame. Najbližší cieľ je mestečko Ráckeve, ktoré je pár km pred nami. Aj koniec tohoto ramena je už blízko a teším sa na veľký Dunaj. Ráckeve Duna je využívané vodákmi s kajutovkami na plavbu hore prúdom, pretože vďaka komore prekonajú výškový rozdiel niekoľkých metrov a plávu ďalej v takmer stojatej vode. Ušetria desiatky a niektorí až stovky litrov benzínu. A komorovanie je zadarmo. Ale videli sme len jednu velkú kajutovku, aj to zo Slovenskou vlajkou. Dnes poobede sme mali prísť na to, prečo plávala len jedna loď.

Pomaly sme sa blížili k mestečku a krajina pripomínala holandské kanále. Pristáli sme na peknom trávnatom nábreží v tieni vŕb, akurát s plachetnicou museli dávať trochu pozor. Kúsok ďalej bolo pekné mólo, ale dali sme prednosť radšej tieňu. Slnko už začínalo páliť. Mestečko bolo pekné, evidentne zvyknuté na turistov. Našli sme pár velkých samoobslúh a doplňujeme zásoby. Kupujem chlieb, jogurty, sladkosti, miestne víno a minerálky. Ešte máme naplánované ísť do reštaurácie, čím by sa naše financie skoro vyčerpali, tak hľadám banku. Banka hneď za rohom, samozrejme OTP. To som zvedavý. Chcem zameniť 100 Euro, ale pracovníčka ktorá môže meniť peniaze tam nie je a príde za pol hodiny. Odnesieme si teda nákup do lode a ideme späť do banky. Ostatní sa rozpŕchli po meste. V banke pred okienkom len jedna pani, super. Po 15 minutách čakania to moja manželka nevydrží a nahnevane odchádza hladať inú banku. Ja som ostal stáť v rade. Komická situácia, traja zamestnanci, dvaja klienti a ja som stál už 20 min. v rade. Prichádza moja žena, inú banku nenašla. Trpezlivo som si postál ešte ďalších 20 minút v klimatizovanom priestore, v šortkách a tenkom tričku, skoro som prechladol. Slečna konečne vybavila babenku predo mnou, podám jej stoeurovku a zasyčím: čejnč many, plís. Niečo mi vrkla späť po maďarsky, potom angicky, rozumel som že chce doklad totožnosti. Nasraný jej z úsmevom podávam preukaz vodcu malého plavidla. Statočne z neho opíše všetky údaje a podá mi kôpku hufnágelov. OTP bank je super. Behom sa ešte zastavím kúpiť zubnú kefku ktorú sme stratili a dychčím k lodi. Termín odplávania práve nastal. Musíme ísť aby sme stihli termín komorovania, pretože ďalší, posledný je až večer o 19 hod, a to by sme museli pár hodín čakať.

S oneskorením asi 30 min vyrážame. Táto časť kanálu je pomerne pekná, ale ponáhlame sa, aby sme stihli komoru. Napriek veškerej snahe jedna loď nestíha a tak sme tam zostali uväznení. Rozmýšlame, že zatáboríme, ale dozvedáme sa, že ak Dunaj klesne ešte o 2 cm !!! tak už nemôžu komorovať a naša plavba by tu skončila. To bola príčina prečo s kajutovkami skoro nikto neplával po Ráckeve. Ideme na miestnu pláž, potom do čárdy na halásle, dáme dobré čapované pivo. Večer chvalabohu komora ešte funguje. Spúšťame sa o niekolko metrov a vpláveme na hlavný tok. Hurá. Deň sa však chýli ku koncu a my hľadáme táborisko. Máme typ na jedno bagrovisko, v podstate je to jazero prepojené s Dunajom. Už za súmraku ho nachádzame. Super kotvisko pre kajutovky, ale pre nás nič moc. Začína fúkať ostrý vietor, na ďalšiu plavbu už nie je pomyslenie, tak staviame stany. Sme na km 1579, oproti je mesto Dunaujvároros. Piatok je za nami, už len sobota a nedela. Čas letí rýchlejšie ako Dunaj.

[Denis]

Typický breh na Ráckeve Duna.

[Denis]

Dominanta mestečka Ráckeve s nábrežím

[Denis]

V komore

[libor.janko]

Denisi už se těším na pokračování ...

[Denis]

Tak rýchlo sme sa ešte nepobalili. Táborisko bolo ráno ešte horšie ako večer, proste bolo odporné! Bleskovo sme vypadli a čakal nás krásny sobotňajší deň. Vzduch bol ešte svieži, voda sa majestátne valila smerom na juh, Dunaj je tu proste náádherný. Ťažko popísať, treba vidieť. Mestá Dunaújvároš a Dunafoldvár sme vynechali v našom pláne a poldenný cieľ bol v mestečku Paks. Jeden čln totiž potreboval benzín a tam bola benzínka. Po hodinke jazdy sme na pravom brehu zbadali nejaké veľké hromaždenie ľudí, tak nám to nedalo a vylodili sme sa tam. Bolo to závodisko pre kone a práve prebiehali závody dvojzáprahov. Kočiši, kone aj drožky boli fantastické, bolo sa na čo pozerať. Po dvoch hodinkách, pár pivách a zmrzlinách sme vyrazili. Ja som dal gumák do sklzu a užíval som si príjemnej jazdy. Nikde nikoho, len náš čln sa valil dolu prúdom. Ostatní išli za mnou výtlačnou plavbou. Motor mal kultivovaný chod, spálený olej z dvojtaktu v tej rýchlost nebolo vôbec cítiť. Plne naložený čln sa choval úplne ináč ako keď s ním lietam bez záťaže. Nešiel samozrejme tak rýchlo, ale bol mimoriadne stabilný, žiadne natriasanie, proste úžasná, kľudná a pohodlná jazda. Po pár kilometroch som zbadal na brehu peknú čárdu, tak sme tam zastavili a čakali na kamaratov. Dali sme si jedno perfektné orosené pivko miestnej značky a pokračovali sme ďalej. Brehy sú tu plné krásnych pieskových pláží a všade sú nádherné táboriská. Za chvíliu sme v Pakse. Pristávame pri nejakom súkromnom móle, preliezame bránku a ideme na benzínku s 20 litrovou kanistrou. Benzinka je od brehu asi 300 m , takže v pohode. Benzín, alebo nafta sa tu nedá kupovať tak ako sme zvyknutí z Chorvátska. Malé lode chodia ako my s kanistrou na benzínku, velké lode zastavia v nejakej maríne a personál maríny im za poplatok benzín dovezie. Aký je poplatok sme neskúmali, našich 20 l bolo nezaujímavých.

Cieľ našej cesty sa rýchlo blížil a my sme ho priblížili ešte rýchlejšie, lebo sme zmenili cieľové mesto našej plavby. Namiesto v Moháči skončíme o 32 km skôr v Baji. V Moháči sa vraj dávajú lode von z vody veľmi zle a Baja je vraj ideálna, prístup s autom k vode je úplne bezproblémový. Takže sme zvolnili tempo, do nového ciela máme už len 52 km. Prejdeme ešte nejakých 20 a zapichneme to. Slnko páli, voda príjemne chladí, na prázdnych pieskových plážach sa citime ako niekde v Pacifiku. Pomaly sa zvečerieva a začíname hľadať nejaké pekné miesto, ale tie sa naraz ako na potvoru vytratili. Všade spevnené brehy. Zrazu sa ukázala pekná pláž a po chvíli váhania a hľadania ešte krajšej pláže tu zatáboríme. Stany sú postavené, rýchlo varíme a ostané veci sú ešte porozhadzované okolo nás. Po Dunaji sa tichúčko šinie obrovský niekolkoposchodový plávajúci hotel. Ten spravil takú vlnu, že sa podobá tsunami. Bleskovo odhadzujeme spacáky, karimatky, jedlo, variče, loďáky a ďalšie veci čo najďalej od brehu, aby ich to nespláchlo. Vlna nemilosrdne zdvihla naše lode a vrhla ich na breh. Zalamujúci sa hrebeň vlny zasyčal v piesku a zastavil sa 5 cm od našich stanov. No to bol horor. Skúšame dať lode na vodu, ale nejak to nejde. Kašleme na to a nechávame to na ráno. Vtedy je vraj múdrejšie a aj sily bude viac. A tak stojíme na brehu, mudrujeme, popíjame a čakáme ďalšiu tsunami. Tlačák zo šlepmi spravil však úplne smiešnu vlnku. Po litri vínka sami seba presvedčíme že druhý taký panelák už dnes nemôže plávať a ideme spať.

[Denis]

Mladý kočiš drožky viedol svoje kone excelentne a vyslúžil si mohutný potlesk. Na drožkách majú kotúčové brzdy a zákruty jazdia šmikom.

[Denis]

Naše lode vyhodené na breh malou tsunami. Môj gumák som odtiahol čo najďalej od vody aby náhodou nepotešil niekoho v Srbsku.
Až teraz som si to všimol, na piesku je vidno rozdiel medzi suchou a mokrou časťou s naplavenými rastlinami. Tak potial dosiahla tá minitsunami.

[Denis]

Mudrujeme na brehu a odhadujeme akú vlnu asi spraví tento tlačák.

[Denis]

A je nedela, posledný deň. Vyslobodzujeme lode zaborené v piesku, ide to ťažko, ale metóda hej rup zaberie. Tešíme sa na krásny deň a na krásny úsek Dunaja. Je mi lúto že nejdeme až do Moháča ako sme pôvodne plánovali, ale chápem mojich kamarátov ktorí sú odkázaní na dobrý sklz pre prívesné vozíky. Pohrávam sa s myšlienkou vykĺzať speť do Bratislavy, ak by som v gumáku bol sám a odlahčený o 2/3 batožiny, tak by to nemal byť problém. Ale manželka ma hneď vracia do reality: zabudol si čo máš doma vybaviť keď sa vrátime? Veru tak, na dobrodružstvo musím zabudnúť. Snáď nabudúce. Cez zastávky na pekných plážach žhavíme telefóny a cez sms-ky dohovárame miesto a termín odvozu. Dve posádky chceli ešte deň zostať, ale potom si to rozmysleli, vzniká mierna organizačná panika ktorá je ale vzápetí bravúrne zvládnutá. Blížime sa k Baji, hneď pod mostom na pravo je pekný sklz do vody, idem ho preskúmať a je prudko použitelný. Ale pokračujeme ďalej, odbočujeme v lavo do ramena a blížime sa k centru mesta. Je to ako sen. Nádherná mestská piesková pláž, na lavej strane kemp a všade skzy do vody. Možno ich bolo aj 10. Perfektné sklzy, mestské, lodeničné, firemné, s navijákmi i bez, no neuveritelné. Zakotvili sme v centre mesta pod mostom . Krátka porada a dohodujeme sa kde budeme vyťahovať lode. Dvaja sme za ten prvý sklz pod mostom pri vjazde do mesta, šoféry ho nájdu bez problémov. Druhí dvaja sú za sklz v centre, ich šoféri majú v aute GPS, takže žiadny problém. Okrem toho je tam príjemná reštaurácia. Tak sa teda lúčime a odchádzame speť k mostu. Na chvíločku zbehneme ešte pozrieť centrum a sadáme do lode. Pirát je už preč, ale pre mňa návret v sklze nie je žiadny problém. Posádka piráta však statočne bojuje s prúdom. Tlačia sa teda ku brehu, ale tam sú plytčiny, takže občas aj vystupujú z lode a tlačia. Len čo som začal vykladať veci prichádza môj šofér, kamarát Luboš a týmto mu znovu ďakujem za jeho nezištnú a obetavú pomoc. Prišiel z mojou dodávkou Peugeot Boxer. Do tej sa toho zmestí, beriem aj nejaké veci posádke piráta. Ideme sa navečerať do čárdy ktorá je asi 200m od vody. Jedlo dobré, kuchár pomalý. Po hodine čakania a slintania nosia na stôl. Niektorý sa divia čo si to objednali, ale pochutili sme si. Sadám za volant, Lubo ma naviguje a hodinu po polnoci sme v Bratislave. Sme doma a nechce sa nám veriť že to už skončilo. Bolo to krátke a velmi rýchle, takže na budúci rok znovu.

[alffa]

Moc pěkné Denisi.
Přímo REPORTÁŽ! Opravdu se mě to moc líbí.
alffa